Väčšina ľudí si hneď v hlave vykreslí ťažké časy na škole, hrubé knihy, hodiny strávené nad zošitmi, roky presedené v školskej lavici a popísanú tabuľu. Takmer nikomu nenapadne nič pozitívne. Žiadna radosť z nových znalostí, žiadne momenty “ahááá, tak takto to je”, žiadne uspokojenie z nových objavov a žiadny nanovo prebudený hlad po ďalších vedomostiach.

A pri tom ako deti, ktoré ešte nepričuchli inštitúcii zvanej škola, sme za “učenie sa” pokladali práve všetko to objavovanie neznáma a radosť z poznávania nových vecí. Všetci sme sa tešili ako sa raz naučíme čítať, písať a počítať.

Čo sa stalo s tou radosťou zo spoznávania neznámeho? Čo sa udialo s tým prirodzeným hladom po vedomostiach?

Čo a kedy sa v našej spoločnosti tak škaredo zvrtlo, že inštitúcie, ktoré by mali deťom pomáhať objavovať neznáme túto chuť po nových vedomostiach pomaly a bolestivo zabijú, rozdriapu na franforce a podupú po tom čo zostalo?

A ktoré sadistické zviera má túto genocídu na svedomí?

Bonusová chvíľa prišla keď minister školstva nostalgicky spomínal na to ako dostal od učiteľa v škole trest (napr. fyzický) a bál sa to doma povedať, lebo by dostal ešte viac. Práve toto označil ako prirodzenú autoritu, ktorej sa dnes už učitelia netešia. Prirodzenú? Autoritu?

Vráťme sa kus v čase do detských čias nášho ministra, do doby, kedy škola v tej podobe v akej prežíva prakticky dodnes, bola ešte na niečo dobrá. Do čias kedy “učiteľ bol niekto”. Skúsme si predstaviť aké to vtedy bolo. Vysokých a stredných škôl bolo menej. Na gymnáziá sa brali len tí najlepší, kto sa nedostal tam šiel na strednú odbornú školu a kto preliezol základnú ledva na štvorkách, ten mohol byť rád ak sa dostal aspoň na “učňovku”.

Vtedy škola niečo znamenala. Kto sa v nej ako ďaleko dopracoval, také mal následne životné poslanie pridelené režimom. Titul z vysokej školy  rozhodne nemohol dosiahnuť niekto, kto preliezol základnú školu na štvorkách, učilište rovnako, potom si dorobil maturitu a zrazu bol prijatý na VŠ.

Porovnajme si to so situáciou dnes. Dnes je úplne jedno aké má kto známky. So štvorkami sa dá krásne preliezť celým systémom až po titul z VŠ. Na strednú či vysokú školu sa dostane prakticky každý, vďaka úžasnému modelu financovania “peniaze za počet študentov”.

Učiteľ na základnej škole mal z tohto pohľadu kedysi v rukách oveľa väčšiu moc ako dnes. V podstate už od známok na základnej škole sa odvíjala budúcnosť človeka. Ak si na žiaka zasadol tak sa prakticky mohol rozlúčiť s gymnáziom a poväčšine aj s odbornou strednou školou. A to žiadny rodič nechcel. Preto boli deti cepované, ako v škole tak aj doma. Preto sa na učiteľov zo strany rodičov neziapalo ako dnes a preto boli aj deti posrané z učiteľa až za ušami (teda aspoň väčšina, grázlici sa našli aj vtedy).

To je to zázračné tajomstvo stratenej autority učiteľov – známky. Dnes nemajú už takmer žiadnu váhu a podľa toho to aj vyzerá.

Otázne potom je, či má význam plakať za “autoritou” vybudovanou na atmosfére strachu.

“Problém je malý plat”. Je to taká obľúbená slovenská mantra, ktorú si väčšina ľudí opakuje stále dokola. Počúvame ju z médií, od politikov, od známych a keby chladničky vedeli vravieť tak aj z nich. V zmysle hesla “sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou” sa potom v spoločnosti zakoreňuje stále hlbšie a hlbšie.

Pri diskusii o problémoch v práci, po vymenovaní problémov a kvalitnom posťažovaní si, príde so železnou pravidelnosťou rad na tú časť, kedy by sa patrilo nájsť nejaké to riešenie. Vtedy prichádza čas našej zázračnej mantry, aby odporučila ľudový všeliek – peniaze. Ako keby dokázali šmahom ruky práve vyššie cifry na účte odstrániť všetky problémy, či už sú to večne sa sťažujúci klienti, nepríjemný šéf, nudná práca, protivní kolegovia, alebo zlé pracovné podmienky.

V drvivej väčšine prípadov však zdvihnutie platu nevyrieši absolútne nič. Zo zlého šéfa sa zrazu nestane Dalajláma, zlý klienti sa nezmenia na zástup anjelov a práca bude, čuduj sa svete, rovnako nudná ako aj predtým (akurát lepšie platená). Jediné čo vyšší plat spraví je to, že posunie skutočný problém na chvíľu do úzadia.

Ak by ste si predstavili že máte veľký kýbel na pracovnú nasranosť a pri každom kontakte s problémom v práci sa do neho doleje liter exkrementov, tak vyšší plat nie je nič iné, ako väčší kýbel. Chvíľu je vám lepšie, lebo starý už začínal pretekať a nový má okraj vyššie. No po pár týždňoch, alebo mesiacoch, sa naplní aj ten nový, väčší. Navyše, bez ohľadu na to aký veľký bude, stále to je kýbel sračiek.

Vyšší plat riešením nikdy nebol, nie je a ani nebude. Prestaňme preto prosím tvrdiť, že problémom sú všade nízke platy. Zdvihnutie platov nám neprinesie ani kvalitnejšie zdravotníctvo, ani kvalitnejšie školstvo, … vlastne neprinesie kvalitnejšie nič. Stále tam totiž budú tí istí ľudia, akurát lepšie platení. Stále však budú nespokojní s tým čo robia a šomrať budú tak či tak.

Ak totiž niekoho jeho práca naozaj baví, robil by ju aj zadarmo (resp. za jedlo a strechu nad hlavou).

Samozrejme aj druhá možnosť generuje príjem. Otázkou, ktorú by si však si každý podnikateľ mal položiť je, či chce v živote aj niečo hodnotné vytvoriť, alebo sa len nejak uživiť. Prvá možnosť je cesta stratéga, druhá je cesta hľadača príležitostí.

Rozdiel spoznáte ľahko – stratég sa venuje naplno jednému projektu a dáva doň všetko. Hľadač príležitostí má často projektov veľa no takmer všetky trpia nedostatkom jeho “pozornosti”. Je to väčšinou o tom, že skúša “čo by mohlo dobre zarábať”. Tomuto prístupu chýbajú väčšinou dve, v podnikaní veľmi dôležité veci, vytrvalosť a vášeň pre to čo robím.

Práve to sú kľúčové vlastnosti, ktoré umožňujú podnikateľom vybudovať úspešné firmy a zároveň ich veľa z nich nemá. Práve to je ten rozdiel, medzi firmami ktoré vám napadnú vždy ako prvé, či už sa povie kniha, mobil, počítač, atď, oproti firmám, ktoré podnikajú v tom istom odbore, predávajú (ponúkajú) to isté, no nerobia to naplno.

No nie je to len o tom, venovať sa iba jednému projektu (firme). Aj tí, ktorí majú len jednu firmu a venujú jej všetok svoj čas, môžu ľahko skĺznuť na cestu hľadača príležitostí. Hlavne v dnešnej dobe, kedy je napríklad len na internete obrovské množstvo spôsobov ako propagovať svoje produkty, alebo služby. Od email marketingu, cez SEO a prvé priečky vo vyhľadávačoch, až po platené PPC reklamy, či affiliate systémy.

V spomínanej sérií videí sa samozrejme David venuje hlavne email marketingu. Je to jeho kľúčový odbor, v ktorom organizuje aj školenia Emailacademy a zároveň je to jeden z najúčinnejších spôsobov predaja.

Rovnako ako každý druh propagácie má však aj email marketing, ako svoje výhody, tak aj nevýhody. Niekomu môže napríklad priame oslovovanie zákazníkov vyhovovať viac, inému menej. Davidove videá z Emailacademy si však určite pozrite a sami potom reálne zhodnoťte, či je práve email marketing, ten spôsob ktorým sa chcete vydať a ktorým sa vám vydať oplatí.

Nezabúdajte že ciest je mnoho. Podstatné je vybrať si jednu, dať do toho všetko a hlavne vydržať.

Debilizmus ľudí vidieť väčšinou najviac práve pred voľbami. Teda ja to vnímam aj ako šofér aj pri každej ceste autom, ale to je asi tým, že som jeden z tisíca, ktorý dodržiava predpisy (a možno som tak ten debil práve ja, kto vie).

Každopádne sledovať raz za štyri roky (po novom raz za dva) to veľké divadlo, pri ktorom vidieť akí sú ľudia neskutočne ľahko manipulovateľní dookola tými istými žvástami a tými istými taktikami na oblbovanie, vo mne rozohráva symfóniu emócií. Od zúfalstva cez nervy a beznádej, až po rezignáciu a boje samého so sebou pri vnútornej polemike o morálke.

Väčšina ľudí vám totiž bude tvrdiť, že kradnúť a podvádzať je nemorálne a zlé a časť obyvateľstva vám rovno bude sľubovať aj tropickú destináciu po smrti. Je to tá istá väčšina, ktorá nepremýšľa nad tým čo robí, živorí z minimálky, a nechá sa neustále a opakovane odrbávať. A práve naopak, tí ktorí na celú morálku serú a neváhajú zneužiť využiť debilizmus väčšiny sú práve tí úspešní a bohatí.

Teraz nemyslím len politikov a ich mecenášov, ktorí toto umenie priviedli takmer k majstrovstvu. “Nedebilov” je medzi nami viac. Sú to práve tí ľudia, ktorí si uvedomujú akí sú ostatní sprostí. Práve na tom väčšinou aj zarábajú. Od podvodníčkov s 60EURovými faktúrami až po poisťovacích agentov, marketérov a výrobcov všetkého možného od techniky až po sladkosti.

Všetci títo ľudia využívajú hlúposť más. Aj keď to na prvý pohľad nie je zrejmé. Veď každá jedna reklama (áno aj tá na vložky, alebo tá s hašišákom, ktorý dojí žirafu) využíva rôzne metódy, aby masu presvedčila že to čo potrebuje je práve ich výrobok. Od mantry v štýle “príbeh predáva” až po sofistikované psychologické metódy na určenie vzhľadu obalov a rôzne marketingové taktiky, je úplne jedno ako honosne to autor nazve – je to vždy len manipulácia – “odrbávanie”.

Sme denno denne obklopení odrbmi a klamstvami.

No v čom sa správajú všetci títo manipulátori a odrbávači tak strašne nemorálne? V tom, že na rozdiel od sprostej väčšiny rozmýšľajú? Že nie sú hlúpe ovce a využívajú na svoje prežitie hlavu? Nie je práve schopnosť uvažovať , to v čom by sme sa mali odlišovať od zvierat? Nie je rozum to, čo najväčší dar od prírody (boha, veľkého univerza, lietajúcej špagetovej príšery, atď)? Nie je práve náš mozog potom to, čo máme čo najviac využívať?

Alebo sú títo ľudia nemorálni v tom, že neváhajú využiť túto ich výhodu? Keby ju však nevyužili, neboli by rovnako sprostí ako blbá väčšina? Nezaradili by sa medzi hlúpe ovce?

Čo je správne? Nechať sa odrbávať a hrať sa na morálku? Vidieť možnosti, mať schopnosti a nevyužiť ich, lebo hlupáci tvrdia že nejaká morálka to zakazuje? Alebo sa na celé tie pravidlá morálky vykašlať a využiť možnosti, ktoré tu sú vďaka ľudskej hlúposti všade naokolo?

A existujú vlastne odpovede na tieto otázky, ktoré by sa mohli honosiť titulom “správne”?

Vonkajšie spracovanie

Vonkajším spracovaním je notebook v tejto cenovej hladine príjemným prekvapením. Veko (zadná časť monitora) a vrchná časť šasi je kovová. Okrem toho že tak notebook pôsobí luxusnejšie, základňa pre opretie rúk je pevnejšia a aj príjemnejšia na dotyk (hlavne po dlhšej práci nepáli).

V poslednej dobe sa do módy medzi notebookmi dostali hlavne lesklé plastové povrchy, ktoré sa veľmi ľahko zašpinia a zamastia (a patrične to na nich vidieť). Kovový povrch je voči takému znečisteniu odolnejší.

Spodná časť samotného notebooku je plastová. Žiadne zvísknutie od zimy pri položení notebooku na holé kolená sa teda nekoná .

Trošku zamrzí spracovanie kĺbov monitora – sú užšie ako pri väčšine notebookov a pôsobia tak dosť krehkým dojmom. Za týždeň sa samozrejme nedá otestovať čo reálne vydržia. To ukáže až prax.

Hneď pri kĺboch monitora na tele notebooku sú už klasicky vstavané repráčiky, tlačítko na zapnutie / vypnutie notebooku a niekoľko multimediálnych tlačidiel. Výrobca pre všetky tlačítka zvolil elegantné biele podsvietenie.

Umiestnenie repráčikov “hore” a nie vpredu na bočnej stene notebooku z praktického hľadiska poteší. Ak si dáte notebook na kolená “nezapchávate” tak výstup reprákov pokiaľ chcete pri práci napr. počúvať hudbu.

Celkom zaujímavo pôsobí prevedenie klávesnice, ktorá je “zapustená” do tela notebooku a vystupujú z neho len jednotlivé klávesy. Tie sú pekne ergonomicky tvarované s jemným vyklenutím dovnútra. Klávesnica podsvietená nie je, čo ale v tejto cenovej hladine neponúka ani konkurencia.

Touchpad je rozmermi mierne väčší ako pri noteboookoch v podobnej cene od inách výrobcov a má členitý, malými výstupkami zdrsnený povrch. Z trojice povrchových úprav (jamky, rovná plocha, výstupky) sa mi s ním pracovalo zatiaľ najpohodlnejšie.

Dalo by sa vyčítať samotné umiestnenie touchapdu – nie je presne v strede notebooku. Je to však dnešný trend medzi výrobcami notebookov, umiestňovať ho mierne vľavo (pod optický stred klávesnice ak si odmyslíme jej numerickú časť).

Rovnakým neduhom posledných trendov, ktorý vidieť aj tu, je umiestnenie nasávania chladenia procesora na bok notebooku. Je to vec, ktorá pokiaľ sa notebook neprehrieva nevadí, no v dobe, kedy sú chladiace podložky pod notebook bežným doplnkom, mierne nabúrava ich význam.

Komponenty

Celý notebook poháňa dvojjadrový procesor Intel® Core™ i5-2430M (3M Cache, 2.40 GHz) a v základnej výbave má 4GB RAM pamäte. Na harddisk vopcháte 750 GB dát a keď to stačiť nebude máte k dispozícii dojvrstvovú DVD (-/+) napalovačku.

Monitor je klasický 15,6” TN panel v lesklom prevedení so základným rozlíšením 1 366 x 768 px. O to, čo na ňom uvidíte sa starajú dve grafické karty – integrovaná od Intelu spolu s dedikovanou nVidia GeForce GT520M s 2GB vlastnej pamäte.

Pokiaľ budete používať windows základná softvérová výbava k notebooku obsahuje aj program, ktorý sa automaticky stará o prepínanie medzi grafickými kartami, podľa potrebného výkonu (technológia Optimus). Je to celkom sympatické riešenie, keďže tak pri fungovaní na batériu vydrží notebook niečo viac, no zároveň človek nie je limitovaný ak by chcel na notebooku robiť niečo náročnejšie. Očakávať že si užijete posledné herné pecky je samozrejme naivné (Crysis 2 síce rozbeháte ale obraz viditeľne nestíha ). To možno očakávať len od klasických desktopov a značne drahších typov notebookov. Parametre notebooku však vôbec nie sú zlé (v danej cenovej hladine sú dokonca dosť dobré) a určite sa viete zabaviť aj trošku staršími, resp. menej náročnejšími hrami .

Výdrž batérie pri bežnom fungovaní výrobca udáva 4h. Záleží samozrejme na tom čo na notebooku robíte. Výrobcom udávaný čas dosiahnete len málokedy. Otestoval som čo vydrží pri plnom nasadení (pri hraní hier) a čas takmer 1h je tiež celkom slušný . Dá sa teda predpokladať, že pri kancelárskej práci, alebo surfovaní po internete nebude problém fungovať na batérii v pohode aj tri hodiny.

Softvér

Okrem už spomínanej technológie Optimus pre inteligentné prepínanie medzi grafickými kartami poteší aj softvér na správu napájania. Program dodávaný s notbookom predlžuje životnosť batérie podľa toho ako najčastejšie používate notebook (či na batériu, alebo na kábel). Pokiaľ väčšinu času trávite zapojený na kábel program sa postará o šetrenie batérie optimalizáciou cyklov nabíjania. Nedobíja batériu permanentne, ale zapína a vypína zdroj napájania, tak, aby batériu čo najviac šetril a nestrácala zbytočne skoro svoju kapacitu1.

Záverečný verdikt

Notebook Lenovo IdeaPad Z570 bol príjemným prekvapením. Niekoľko spomínaných nedostatkov sa dá vyčítať prakticky každému notebooku v danej cenovej hladine, no oproti nim ponúka tento model lepšie vonkajšie spracovanie (až na spomínané kĺby monitora) a na rozdiel od väčšiny konkurencie softvérovú výbavu ktorá je aj užitočná. Škoda, že práve nepotrebujem nový notebook. To by u mňa tento fešák rovno zostal

Za zapožičanie notebooku na testovanie ďakujem špecializovanému predajcovi notebookov Lenovo – www.thinkpro.sk.

Nebudem rozoberať konkrétne detaily tej ktorej dohody a zákona. Tie nájdete aj inde na internete (zatiaľ), či už ako zoznam pár opatrení z ACTA  alebo ako kompletnú dohodu ACTA preloženú do češtiny.

Nebudem rozoberať ani to ako, sa proces schvaľovania tak dôležitej dohody pre osobnú slobodu každého z nás snažili europoslanci vehementne ututlať a presadiť mimo pohľad verejnosti.

Na celých udalostiach okolo si všímam skôr niečo iné. To kam to celé smeruje. Dnes je to o boji proti niekoľkým obmedzeniam a silnejšiemu sledovaniu toho čo na internete robíme, no zajtra to už môže byť o čistokrvnej cenzúre. Všetky tieto dohody nie sú ničím iným, ako prvým krokom k ovládnutiu internetu.

Už dávno to nie je snaha a výsledok lobizmu nahrávacích a filmových spoločností. To čo sa momentálne deje je snaha bábkarov, ktorí ťahajú za nitky priviazané k politikom, ovládnuť jediné slobodné médium ktoré existuje – internet.

Kto aspoň trocha sledoval priebeh minuloročných revolúcií v arabských krajinách určite si všimol akú významnú rolu tam hral práve internet, konkrétne sociálne siete. Prečo? Lebo internet je dnes jediné médium, ktoré nie je cenzurované a nepodlieha žiadnej “kontrole zhora”.

Myslíte si že vám noviny, časopisy, rádiá alebo televízne správy prinášajú to najzaujímavejšie a najdôležitejšie čo sa deje vo svete? V tom prípade prajem dobré ráno.

Skúste si nájsť zmienky v našich “nezávislých médiách” o minuloročných obrovských protestoch v Španielsku, alebo o revolúcii na Islande, ktorá tam prebehla len pred dvomi rokmi. Prípadne si pozrite rozdiel medzi tým za čo ľudia skutočne protestovali po voľbách v Rusku, a provnajte si to s tým čo prezentovali naše média.

Je tu viditeľná snaha vyhnúť sa témam revolúcií v “demokratických krajinách” a pokiaľ už o niečom informácie médiá podávajú tak značne skreslené (viď napríklad údaj o počte ľudí na včerajšom proteste gorila, prípadne zakrývanie skutočných dôvodov protestov v Rusku).

Pár mocným, ktorí si rozkúpili spolu s médiami aj politikov, by totiž podobná občianska neposlušnosť vôbec nehrala do karát. Zato nás ale bohato kŕmia udalosťami z Egypta, kde ide o boj za tú výbornú demokraciu, ktorú tu už dávno máme. Demokraciu, v ktorej si gorily behajú po slobode a ľudia s hlasom podobným niekomu si zabezpečujú milióny vlastnou hlavou (a bez Fedora).

Práve pre túto “demokraciu” je veľkou hrozbou internet na čele so sociálnymi sieťami. Vďaka nim totiž dokáže aj obyčajný človek (nie Matovič a spol.) zorganizovať celkom slušný protest. Dokonca aj v krajine, kde sú k podobným protestom ľudia apatickí a vyjsť do ulíc im nie je ani trochu prirodzené.

To je skutočný dôvod snahy dosiahnuť chápadlami aj do virtuálneho sveta a práve preto vznikajú pokusy ako SOPA, PIPA, alebo ACTA.

Neodvažujem sa tipovať ako celé schvaľovanie ACTA dohody dopadne. Úprimne ani veľmi nedúfam v to, že zo strany skorumpovaných politikov a v prípade tých v europarlamente dokonca nikým nevolených, by došlo k rozumnému rozhodnutiu. Dúfam len v jedno. Že ľudia konečne otvoria oči a jedného krásneho dňa sa im tento Augiášov chliev podarí vyčistiť. Včerajší protest gorila bol prvým zábleskom svetielka nádeje.

A ak si bábkari myslia, že im vďaka peniazom nič nehrozí a môžu si robiť čo sa im zachce, tak sú na omyle. Slovami klasika: “nik nie je tak veľký aby sa nevošiel do truhly“.

Podľa najnovšej novelizácie zákona o registračných pokladniciach musia mať pokladne aj tzv. fiskálny modul. Je to modul pripojený k počítaču, ktorý sa stará o záznam aktivít pokladne do vnútornej pamäte tlačiarne. Či sa vás nutnosť zaobstarať fiskálny modul, resp. pokladňu s fiskálnym modulom týka závisí od toho v čom podnikáte. Spravidla však táto nutnosť vzniká každému, kto predáva priamo tovar, alebo služby a používal registračnú pokladňu, alebo pre účtovníctvo používal ručne vypisované príjmové pokladničné doklady.

Overiť si či vaša podniakateľská činnosť spadá do danej povinnosti môžete pomocou zoznamu služieb na ktoré sa táto povinnosť vzťauhje.

Cieľom by podľa zámeru daňového úradu a ministerstva financií malo byť obmedzenie obchádzania daňovej povinnosti niektorými podnikateľmi, ktorí nepriznávali všetky príjmy, resp. vedeli bločky šikovne nechať zmiznúť. Bohužiaľ to dopadlo ako vždy – poctivý podnikatelia majú smolu, musia investovať do novej pokladne, resp. zmenu starej na nový typ a podvodníci budú bez problému aj ďalej predávať “bez bločka”, keďže “čo pokladňa nevidí, to neprezradí”.

Kniha štvorhodinový pracovný týždeň je doslova nabitá informáciami, citátmi a myšlienkami hodnými citovania. Celé je to poprepletané Ferrisovými zážitkami, z ktorých vlastne odvodil všetko čo v knihe ponúka. Po prvých pár stranách človek nadobudne dojem, že Tim je len špekulant, ktorý využíva situáciu. Omyl.

Robí len to, že sa najprv zamýšľa nad problémami a faktami a až potom hľadá riešenia. Jeho cieľom je pri tom hlavne ušetriť čas, čo sa mu darí perfektne.

Na tom stavia veľa motivačných kníh – otvoriť čitateľovi oči, aby videl možnosti okolo seba. Ferris však na rozdiel od nich neopakuje jednu informáciu dookola celú knihu (prípadne aj niekoľko desiatok kníh ako Kiyosaki).

Celú knihu miesto toho rozdelil do niekoľkých kapitol, z ktorých každá sa zaoberá niečím iným. V jednej kapitole ukazuje ako šetriť čas v práci obmedzením emailovej komunikácie, v ďalšej sa zaoberá tým ako si vybudovať skutočne pasívny príjem, v inej vám ukáže ako získať lacného virtuálneho asistenta, ktorý za vás spraví nudné úlohy, alebo ako nájsť medzeru na trhu a zistiť či sa do nej oplatí dostať.

Je to jedna z tých kníh, ktoré keď čítate máte po pár kapitolách červené čelo z toho ako sa doňho stále plieskate s vetou “prečo mi toto nenapadlo už dávno”. A najlepšie na tom je, že sa nejedná len o jednostranne zamerané informácie opisujúce napr. trh s realitami, ale ide skutočne o veci, ktoré môžu zjednodušiť a zlepšiť život každému.

Nezľaknite sa preto toho aká je hrubá. Naopak, môžete byť radi, že v jednej knihe nájdete to, čo by ste inak hľadali možno v piatich iných.

Existuje veľa možností “čo robiť”, od prevádzky vlastného eshopu, cez ponúkanie služieb (ako napríklad programovanie, tvorba grafiky, alebo marketingové služby) až po správu vlastného portfólia webov, ktoré generujú vďaka reklame denne od pár centov až po desiatky eur. Možností je samozrejme viac, toto sú tie najčastejšie.

Na rozbeh online podnikania veľa netreba. Po založení živnosti si postačíte väčšinou s pár “investíciami” do niekoľkých vecí.

1. PC – počítač

Online biznis bez PC by sa asi robil ťažko, aj keď kto vie čo bude o pár rokov a či nepríde éra podnikateľov na čoraz obľúbenejších tabletoch . Každopádne potrebujete niečo na čom sa pripojíte na internet a počítač je zatiaľ stále to najpohodlnejšie riešenie. Pokiaľ plánujete otvárať eshop, alebo kšeftovať s doménami budete potrebovať aj tlačiareň a v prvom spomínanom prípade každú chvíľu aj náplne do tlačiarne. Každú chvíľu totiž budete tlačiť faktúry, štítky na zásielky, poštové šeky, a iné papiere.

Tip pre extrémistov: miesto tlačiarne kúpte železnú zásobu papiera, ceruziek a pravítko. Ušetríte na atramente a časom budete vedieť spraviť rovnú čiaru voľnou rukou

2. mobil

Mobilný telefón nie je nutnou podmienkou. Je však výborným pomocníkom hlavne na cestách a v momentoch keď práve nemôžete byť za PC. Stačí si objednať aj jeden z lacnejších kúskov v eshope ktorý zabezpečuje predaj mobilov (odporúčam tzv. smartfón – najlepšie niečo s OS android), k nemu napr. predplatenú O2 kartu a na nej aktivovať neobmedzený internet (mesačne vychádza na cca 6 EUR). Môžete tak byť prakticky nonstop online nech ste kdekoľvek (teda pokiaľ tam bude signál).

3. web stránka

Online podnikanie síce nevyžaduje striktne web stránku. Sú firmy ktoré dokážu fungovať aj bez nej a pri tom podnikajú v online biznise. Pokiaľ sa chcete odlíšiť od konkurencie, alebo si myslíte že web nepotrebujete tak smelo do toho, dá sa to aj bez neho (napríklad prezentovaním svojich služieb len na sociálnych sieťach).

Samozrejme sa vás to netýka ak si plánujete otvoriť eshop, prípadne vytvoriť niekoľko webov na ktorých budete predávať reklamu. Tam potrebujete zakúpiť hosting a doménu. V závislosti na tom ktorého poskytovateľa webhostingu si vyberiete sa pohybuje cena a kvalita danej služby. Väčšinou však poplatok spolu za hosting aj doménu nie je viac ako 30 EUR ročne.

V prípade, že si chcete vybudovať hneď niekoľko web stránok zauvažujte nad multihostingom, kde môžete mať väčšinou ľubovolný počet webov, alebo nad virtuálnym serverom v prípade, že potrebujete vyšší výkon, či špeciálne nastavenia servera.

4. chuť do roboty

Bohužiaľ táto posledná vec väčšine ľudí dnes chýba a pri tom je asi najdôležitejšia. Pokiaľ nemáte chuť niečo spraviť tak sa nedostanete nikam. Preto ak ste práve pri chuti nečakajte a začnite makať. Nezáleží na tom aké veľké kroky robíte, hlavné je že sa hýbete a nestojíte na mieste.